Druhy korózie — Náuka o materiáloch

Keď kov „hrdzavie“, takmer vždy za tým stojí jeden z niekoľkých druhov korózie — a každý potrebuje iný prostriedok. Mal by si rozlíšiť päť najdôležitejších.

je najzákernější útok na nehrdzavejúce ocele. Na drobných miestach sa poruší ochranná a do hĺbky sa vyhryzie jamka — zatiaľ čo povrch okolo zostáva lesklý. Spúšťačom sú takmer vždy chloridy (slaná voda, posypová soľ, bazén). Rozhodujúci je obsah : čím viac , tým odolnejšia. Preto 316 (s Mo) vydrží chloridy lepšie ako 304 (bez Mo).

(SpRK) postihuje austenitické ušľachtilé ocele pod ťahovým napätím v prostredí s chloridmi za tepla. Zákernosť: materiál praskne náhle, hoci navonok nevyzerá skoro vôbec skorodovaný. Stačí kombinácia ťahové napätie + chlorid + teplota. Zvyškové napätia zo sú klasickým spúšťačom — preto je tu dvojnásobne dôležité.

ničí oceľ pozdĺž hraníc zŕn. Príčinou je : keď sa pri na hraniciach zŕn tvoria karbidy chrómu, chýba práve tam ochranný . To sa stáva pri „senzibilizovaných“ ušľachtilých oceliach po ohreve na 500–800 °C. Protiopatrenie: nízkouhlíkové typy („L“) alebo stabilizované typy s titánom/nióbom.

vzniká v úzkych štrbinách, kde médium stagnuje a chýba kyslík — pod tesneniami, hlavami skrutiek, prekrývajúcimi sa plechmi a zle prezváranými švami. Nedostatok kyslíka bráni tomu, aby sa sama opravila. Protiopatrenie: vyhýbať sa štrbinám, čisto prejsť zváracím koreňom, tesniace plochy robiť tesné.

(kontaktná korózia) vzniká, keď sú dva kovy s rôznou ušľachtilosťou elektricky vodivo spojené a pristúpi elektrolyt (vlhkosť). Menej ušľachtilý kov sa obetuje — klasika: oceľová skrutka v hliníku, alebo pozinkovaný plech vedľa nehrdzavejúcej ocele. Protiopatrenie: vybrať materiály s podobným potenciálom alebo galvanicky oddeliť.

K tomu pristupuje plošné odubúdanie (rovnomerné hrdzavenie konštrukčnej ocele) a vysokoteplotné . Pre zvárača platí: druh korózie určuje materiál AJ prídavný materiál. Prídavný materiál musí mať v a minimálne toľko ako , inak začne hrdzavieť najprv zvar.