metóda času priechodu difraktovaných vĺn
metóda času priechodu difraktovaných vĺn meria čas, ktorý ultrazvukové vlny potrebujú na difrakciu na hrote trhliny. Presne určuje výšku a hĺbku chýb nezávisle od odrazivosti.
Fyzikálno-chemický mechanizmus účinku
Pri metóde difrakčného času letu pracujú dve sondy proti sebe, jedna vysiela, druhá prijíma. Na hrottoch praskliny sa ultrazvuk neodráža, ale ohýba sa, a tieto difraktované vlny putujú k prijímaču. Z rozdielu času letu medzi signálom horného a dolného hrotu praskliny prístroj vypočíta hĺbkovú polohu a výšku chyby. Pretože metóda využíva difrakciu a nie echo, je takmer nezávislá od toho, ako priaznivo je plocha chyby voči zvukovému zväzku.
Metalurgický význam a riziká pri zváraní
Práve v tom spočíva výhoda oproti klasickej echometóde: strmá, slabo odrážajúca prasklina sa aj tak nájde. Preto sa metóda používa pri vysoko namáhaných ševoch a tam, kde ide o hodnotenie šírenia praskliny. Jej limity sú tesne pod povrchom a v koreni, pretože tam vysielaný a protistenný signál prekrývajú indikáciu.
Dielenská prax a pracovné postupy
Skúšobná frekvencia, uhol sondy a vzdialenosť sa riadia hrúbkou steny a materiálom, zvyčajne niekoľko megahertzov. Vlnová dĺžka sa nenastavuje, vyplýva z frekvencie a rýchlosti zvuku: pri 5 MHz v oceli je v rozsahu približne jedného milimetra, a jemnejšie sa rozlíšiť nedá. Pred skúškou sa prístroj nastaví na porovnávacom telese so známymi chybami a povrch musí rovnomerne prevádzať zvuk. Vyhodnocovať smie len ten, kto je na to kvalifikovaný.