Deoxidácia
Deoxidácia viaže rozpustený kyslík v kovovej tavenine na prvky s vysokou afinitou ku kyslíku, ako je kremík, mangán alebo hliník. Tieto oxidy stúpajú nahor a vylučujú sa ako troska. Bez deoxidácie vznikajú v zvarovom šve póry a krehké vtrúseniny.
Fyzikálno-chemický mechanizmus účinku
V tekutej oceli je kyslík rozpustený atómovo. Pri tuhnutí rozpustnosť kyslíka prudko klesá. Kyslík chce uniknúť ako plyn alebo sa spája so železom na oxid železa. Oba spôsoby poškodzujú zvarový šev. Pri deoxidácii sa pridávajú prvky s vyššou afinitou ku kyslíku, napríklad kremík, mangán alebo hliník. Tieto prvky okamžite viažu kyslík na tuhé alebo tekuté oxidy. Oxidy stúpajú nahor vďaka nižšej hustote a zberajú sa ako troska. Tak v oceli nezostáva takmer žiadny voľný kyslík.
Metalurgická dôležitosť a riziká pri zváraní
Bez dostatočnej deoxidácie sa pri tuhnutí vytvárajú plynové bubliny. Tieto póry oslabujú šev a môžu viesť k netesnostiam. Zároveň vznikajú tvrdé, krehké oxidické vtrúseniny, ktoré pôsobia ako vruby a znižujú húževnatosť. Pri dynamickom zaťažení takéto zvary predčasne praskajú. Príliš veľa deoxidačného prostriedku je tiež škodlivé: prebytok kremíka alebo mangánu posúva štruktúru k vyššej tvrdosti a môže podporiť horúce trhliny.
Dielenská prax a pracovné postupy
Praktik vyberá prídavný materiál podľa základného materiálu a povrchu. Pre nelegovanú oceľ sa používa drôt alebo obalená elektróda s dostatkom mangánu a kremíka (napr. G3Si1 s 1,5 % Mn a 0,8 % Si). Pri zhrdzavených alebo okujených plechoch sa zvyšuje podiel deoxidácie alebo sa hrana zvaru predtým mechanicky očistí. Troska sa musí po každej vrstve úplne odstrániť, aby sa nezachytili žiadne oxidy.