Statická skúška tvrdosti
Statická skúška tvrdosti meria pevnosť materiálu nepretržitým pôsobením zaťaženia, bez nárazu alebo úderu. Vykonáva sa metódami ako Brinell, Vickers a Rockwell.
Fyzikálno-chemický mechanizmus účinku
Statická skúška tvrdosti sa týka metód, pri ktorých sa na skúšaný materiál pôsobí plynulým zaťažením. Môže to byť nárazom alebo úderom (dynamické skúšky) alebo plynulým pôsobením sily (statické skúšky). Najznámejšie statické metódy skúšania tvrdosti sú Brinell, Vickers a Rockwell.
Metalurgický význam a riziká pri zváraní
Tvrdosť materiálu je dôležitým faktorom pre jeho mechanické vlastnosti, ako sú húževnatosť a tvárnosť. Príliš vysoká tvrdosť môže viesť k lomom alebo trhlinám, zatiaľ čo príliš nízka tvrdosť robí materiál tvárnym. Pri zvare je rozhodujúce zabezpečiť správnu tvrdosť, aby vzniklo stabilné a bezpečné spojenie.
Prax v dielni a pokyny na prácu
Na skúšanie statickej tvrdosti materiálu sa používa špeciálny skúšobný prístroj. Pri Brinellovej skúške sa na materiál vtlačí ťažké oceľové jadro gule a meria sa veľkosť vzniknutého vpichu. Pri Vickersovej skúške sa používa ihlanový vnikací hrot a pri Rockwellovej skúške sa na materiál pôsobí špeciálnym zaťažením a meria sa hĺbka vpichu. Výsledky sa udávajú v číslach tvrdosti (napr. HB pre Brinell, HV pre Vickers, HR pre Rockwell).